OPETH - The Last Will And Testament
Návrat niekam k "Ghost Reveries" so zvukom posledných albumov. Stávka na istotu, ktorá však za vrcholmi tvorby zaostáva. Navyše, mňa osobne rozprávač pri sústredenejšom posluchu tohto koncepčného albumu irituje.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Keď vám plagát na koncert oznámi, že sa bude hrať na Balkáne, poviete si „tak nič, ďaleko“. Pozriete sa naň ešte raz, zistíte, že ste tam do pol hodiny pešo, hodíte rukou nad novinkami moderného zemepisu a akciu si uložíte do pamäti. DECAPITATED uznávam skôr objektívne než vyslovene fanúšikovsky, ale už som ich párkrát naživo zažil, prvýkrát v Myslave, to ešte možno boli aj „teenage deathmetalová senzácia“, a dobre bolo, HATESPHERE sľubovali kvalitný thrashový nárez, „female fronted“ sibírsky death metal som si pamätal v prvom rade podľa legendárneho živého „open air“ videa z dediny niekoľko tisíc kilometrov odtiaľto na východ, kde boli v publiku veteráni hádam ešte z rusko-japonskej vojny, babka tuším na vozíku okolo akcie viezla plynovú bombu a podobne. (Niečo podobné je kultové koncertné video najčernejšieho zla BEHERIT, otvárajúceho brány pekelné na schodoch pred školou alebo takým niečím, školáci a ich rodičia v publiku rozhodne nechýbali). Zvyšok klasika „prekvapte ma“.
Prvá kapela ma na začiatku zmiatla, niečo ako „neboli na úvod boli písaní Rusi? Ttam ale baba spieva, tu sa šteluje gitaristka, asi bude kdesi čosi inak“. Aj bolo, na úvod sa do práce pustili GRIMAZE zo Sofie. Naživo som už pár bulharských spolkov v Colle videl, väčšinou kategória „treba pretrpieť, zaplatili si hranie na turné či prestížnej akcii, ak by som ich nevidel, vedel by som bez toho žiť ďalej veľmi spokojne“. Päť rokov fungujúca štvorica zrezala materiál zo svojho debutového a zatiaľ jediného albumu „Planet Grimaze“. Hudobne nasekaný groove/death metal, intenzívne živé podanie, celkom agresívne vyznenie. Z bulharských vzoriek zďaleka najlepšie čo som tu doteraz videl, však som si ich potom pustil aj v štúdiovej verzii a nie je to bez šance.
Death metal so ženským vokálom (teraz fakt nemám na mysli ARCH ENEMY) už zďaleka nie je nečakanou senzáciou, nakoniec, len z nahrávky sa neraz ani nedá rozoznať, či ryčí chlap ale baba, stále je to však celkom spestrenie na takej pinďúrovej párty, akou táto scéna je. „My sme DEHYDRATED zo Sibíri“, predstavila súbor vokalistka Irina, čo nebol zlý nápad, lebo boli aj ľudia, ktorí sa pýtali „budú vôbec hrať DEHYDRATED, šak nevidím tu Dragana.“ Štvorica z Tomska to s názvom tak úplne nevyhrala, našťastie hudobne sa jej nedarí zle. Dcéra a synovia tajgy hrajú solídny dravý death metal, skôr klasický, ale nie totálny old school, so zaujímavými gitarovými linkami, častým využívaním sekaníc, disharmónií, a vokál je takisto fajn. Naživo vyznievali o čosi viac „groovy“ než na nahrávkach a hustnúce rady publika ich ocenili.
Krakovskí THY DISEASE s rokom zrodu 1999 sú prinajmenšom doma už veľkou kapelou. Ja som ich teraz počul asi prvýkrát, a to ich diskografia má šesť dlhohrajúcich položiek, hm, asi ignorant, alebo proste nemám čas na všetko. Takže ani neviem, kedy opustili tradičnejší death/black metal a začali vypekať to, čo tvorilo zásadnú časť ich setu. A bolo to dobré, fakt presvedčili. Industriálne a groovy podfarbený úderný pochodový death metal s hustou atmosférou. Trochu ako mix FEAR FACTORY, COVENANT a SAMAEL v deathmetalovej verzii, s veliteľským, burcujúcim hlbším vokálom nového frontmana, ktorý si publikum omotal okolo prsta najneskôr vtedy, keď začal hláškovať v rodnej reči. Darmo, ľudia u nás majú srdce pre Poliakov. Hralo sa zrejme hlavne zo štyri roky starého albumu „Costumes Of Technocracy“ a vzhľadom na jeho už „vekovitosť“ bolo aj pár nových vzoriek. THY DISEASE ukladám do pamäti s poznámkou „ak prídu zase, netreba prepásť“.
HATESPHERE! To je dobrá banda, a tiež by som ju vynechal, nebyť tohto koncertu. Vzorky vypočuté predtým zneli lákavo a živák to potvrdil. Århus v Dánsku, tam sú doma už sedemnásty rok, vydali za ten čas úctyhodných desať albumov a Košice si ich budú pamätať ako nadupanú thrashmetalovú päťku. S frontmanom vládnucim zmyslom pre humor – „sme HATESPHERE z chladného Severu“ – a častým vyzývaním ku konzumácii, ktorému nechýbal básnický švih – „drink beer with HATESPHERE!“ Zo všetkých spolkov sobotňajšieho večera asi najmenej groovy, ale zato pekne s krvou starej školy, kedy ste v ich thrashovaní niekedy natrafili až na odkaz BLACK SABBATH, aby vzápätí vysokorýchlostne zarezali a celé to okorenili nejakou tou severskou harmóniou smrtiaceho kovu. Prvá liga, a to bol večer ešte len pred vrcholom.
Na neveľa metalových skupinách sa „okolnosti“ vyblbli viac než na DECAPITATED z poľského Krosna, spolok však ide ďalej a darí sa mu. Môžem povedať, že mapujem skôr tvorbu z ich prvých albumov, na ktorých od poľskej deathmetalovej klasiky ovplyvnenej staršími rodákmi prešli k hraniu technicky vymakaných a pritom stále agresívnych skladieb, novšie „groovy/DM“ albumy som počul každý len zo trikrát, ale naživo je to vždy veľký zážitok. Prvé dve alebo tri skladby teraz boli taký zdrvujúci nárez, že to extrémnosťou zostrelilo nejednu bandu, ktorá ju má priamo v popise žánru. A aj ďalej to bola obrovská jazda. Niekde aj uvoľnená, skoro „atmo“, inde zase energická, občas skôr industriálna než deathmetalová. Hlavne bol set pestrý, DECAPITATED jednoducho vedia, ako neupadnúť do stereotypu. Nováčikom nezmiznú z pamäti už len vďaka neprehliadnuteľnému frontmanovi Rafałovi, ktorý dredami vyfliaskal hádam aj tri prvé rady rozdivočeného publika (odhadom iste vyše dve stovky ľudí). A tak celkovo si môžeme pripomínať ďalší vydarený koncert veľkého mena, ktoré sa od čias, kedy ho začali budovať školáci, vypracovalo na ťažkých profíkov so všetkým dobrým, čo k tomu patrí.
Foto: Laci Schürger
Návrat niekam k "Ghost Reveries" so zvukom posledných albumov. Stávka na istotu, ktorá však za vrcholmi tvorby zaostáva. Navyše, mňa osobne rozprávač pri sústredenejšom posluchu tohto koncepčného albumu irituje.
V jisté BDM RPG hře vytváříte ultimátní postavu a její charakteristiky definujete následovně: Násilí: 100%, Technické skills: 100%, Skladatelská inteligence: 100%, Šarm: 100%, Oddanost 100%, Laskavost: 0%. Do kolonky "Jméno" pak vyplníte: DEFEATED SANITY.
Už poněkolikáté zní otázka stejně: Zničil Einar Solberg další desku jinak velice talentované kapely? Odpověď zní: Zase to zvládl. Jeho hlasový projev je jak chilli. Koření. Měl by se používat citem. Když se tam toho najebe hodně, nedá se to žrát.
Hele, Blake Judd ještě žije. Enfant terrible (ale současně i schopný skladatel) US blacku je (znovu) zpět a tentokráte doručuje tradičněji pojatou kolekci. Šlape mu to dobře, tělo už má sice životem zhuntované, mysl však zůstává stále čerstvá.
Návrat po šestnácti letech. Navíc víceméně autorská deska Roberta Smitha. Navazují na nejlepší kousky své diskografie a současně se zbytečně neopakují. Poslouchám to poslední dva týdny a moje dojmy stále rostou.
Bilanční a v rámci možností i moderní album zároveň. Typičtí BODY COUNT místy výrazně oživení působením hostů. Album sotva překvapí něčím neotřelým, ale dá se mu odolávat jen do prvního výkřiku "madafaká". Pak už je to zase všechno zpátky v 90's.
Faust a spol. tentokrát více přitlačili na pilu a natočili o poznání méně přátelskou desku. Více black metalu a méně zjemňujících prvků. I tak je materiál pěkně diversifikovaný, jen je méně přístupný a chybí mu ona zpěvnost, vzletnost a naléhavost.